K základným potrebám každého človeka patrí túžba po samostatnom a zmysluplnom živote. Aj človek so zdravotným postihnutím pociťuje túto túžbu. Chce žiť nezávisle, rozhodovať o vlastnom živote, prevziať zodpovednosť za seba a svoje rozhodnutia. Tento spôsob nazerania na zdravotné postihnutie je základným východiskom filozofie nezávislého života. Podľa nej sú ľudia s postihnutím najlepší experti na vlastné potreby a sami najlepšie vedia, ako riešiť svoje problémy. Spoločnosť ich má vnímať v prvom rade ako občanov, až potom ako užívateľov lekárskej starostlivosti.

Hlavná myšlienka nezávislého života je rovnosť príležitostí pre ľudí s postihnutím. Títo ľudia majú rovnaké práva, slobody a príležitosti ako občania bez postihnutia. Na odstránenie znevýhodnenia, ktoré im spôsobuje zdravotné postihnutie, im spoločnosť má zabezpečiť podporné služby, technológie, náhradu príjmu alebo osobnú asistenciu.

„Nezávislý život neznamená, že chceme robiť všetko sami, nikoho nepotrebujeme, alebo chceme žiť v izolácii. Nezávislý život znamená, že požadujeme rovnaké možnosti a kontrolu v našom každodennom živote, aké považujú za samozrejmé naši zdraví blízki, susedia a priatelia.“ Adolf Ratzka

Nezávislý život uprednostňuje peňažné príspevky pred poskytovaním služieb zo strany úradov. Dáva človeku možnosť slobodne si vybrať medzi poskytovateľmi služieb, podľa vlastného uváženia si ich „kúpiť“ a kontrolovať.

Nezávislý život žiada odstránenie všetkých fyzických (infraštruktúrnych a inštitucionálnych) aj psychických bariér. Požaduje zaviesť do praxe univerzálny dizajn, ktorý automaticky ráta s pohybom ľudí s rôznymi druhmi postihnutia alebo s inými obmedzeniami (seniori, matky s deťmi) bez toho, aby boli potrebné ďalšie špeciálne architektonické úpravy prostredia.

Základné princípy filozofie nezávislého života:

• akceptácia postihnutia, zvyšovanie sebadôvery, aktivácia a snaha o vlastné uplatnenie;
• kontrola nad osobným životom človeka s postihnutím a snaha o ovplyvňovanie verejných politík;
• povinnosť spoločnosti zabezpečiť základné potreby osôb s postihnutím;
• vedenie detí s postihnutím k samostatnosti od útleho veku;
• rovnaké príležitosti a určovanie vlastných životných potrieb osôb s postihnutím;
• odmietanie systému ústavných inštitúcií;
• odmietanie prístupu „o nás bez nás“.

Adolf Ratzka upozorňuje aj na nesprávne chápanie tejto filozofie: „Nezávislý život neznamená, že chceme robiť všetko sami, nikoho nepotrebujeme alebo že chceme žiť v izolácii. Nezávislý život znamená, že požadujeme rovnaké možnosti a kontrolu vo svojom každodennom živote, aké považujú za samozrejmé naši zdraví blízki, susedia a priatelia. Chceme vyrastať v rodinách, navštevovať školy v susedstve, chodiť rovnakým autobusom ako naši známi, zamestnať sa v súlade so svojím vzdelaním a záujmami a založiť si vlastné rodiny. Sme úplne obyčajní ľudia, ktorých spája potreba cítiť sa užitoční, rešpektovaní a milovaní.“