Jana Žitňanská v týchto dňoch bilancuje svoju päťročnú prácu v Európskom parlamente. Pri tejto príležitosti sme ju poprosili o rozhovor. Zamerali sme sa na tému ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá patrí k jej prioritám, a dotkli sme sa aj aktuálnych eurovolieb.

Návšteva zo Slovenska v Štrasburgu. Foto: archív Jany Žitňanskej

V uplynulom období ste spolupracovali s kolegyňami a kolegami z celej Európy. Ktoré krajiny môžu byť pre nás vzorom v prístupe k ľuďom so zdravotným postihnutím?

Sú to najmä severské krajiny, ale aj ďalšie ako Holandsko, Francúzsko, Rakúsko. Najmä v tom, že nevytláčajú ľudí so zdravotným postihnutím na okraj spoločnosti, ale robia veľa preto, aby boli jej rovnocennou súčasťou.

Čo sa pre zlepšenie ich životov podarilo presadiť na európskej úrovni? Čo sa, naopak, nepodarilo?

Konečne bol prijatý Európsky akt o prístupnosti, podľa ktorého budú musieť byť výrobky a služby spadajúce do jeho rozsahu prístupné pre osoby so zdravotným postihnutím (bankomaty, e-shopy, automaty na lístky, nápoje…). Taktiež sme v parlamente schválili lepšie a dôstojnejšie podmienky vlakovej prepravy ľudí so zdravotným postihnutím, tu však ešte čakáme na konečné znenie legislatívy, nakoľko členské štáty ju môžu ešte pozmeniť. Taktiež môžeme byť vďační za desiatky miliónov Eur, ktoré z eurofondov putujú na asistentov učiteľa, debarierizáciu, opatrovateľskú službu či deinštitucionalizáciu. Zatiaľ sa nám napríklad nepodarilo zaviesť európsky preukaz zdravotného postihnutia. Verím však, že po vyhodnotení jeho pilotného projektu to bude už len otázkou krátkeho času.

Konečne bol prijatý Európsky akt o prístupnosti, podľa ktorého budú musieť byť výrobky a služby prístupné pre osoby so zdravotným postihnutím.

Na aké problémy by sa mali europoslankyne a europoslanci sústrediť v nasledujúcom období?

Je potrebné, aby aj naďalej boli pripomienkované všetky legislatívne, ale aj nelegislatívne návrhy, cez ktoré je možné zlepšiť kvalitu života ľudí so zdravotným postihnutím. Aby sa pokračovalo vo zvyšovaní účasti na pripomienkovaní spomínaných textov samotnými združeniami zastupujúcimi ľudí so zdravotným postihnutím. Pokiaľ ide o konkrétne oblasti, ja by som určite volila zamestnanosť, cezhraničnú zdravotnú starostlivosť a to, aby vzdelávacie programy mohli viac využívať aj mladí zo znevýhodneného prostredia či mladí so zdravotným postihnutím.

Stáli ste za vytvorením slovníka korektných pojmov v oblasti zdravotného postihnutia - prvý takýto počin v našich podmienkach. Priblížite nám pozadie jeho vzniku a čo bolo podnetom pre túto iniciatívu?

Povedzme, že posledná kvapka bola, ako kolegovia politici, ale aj novinári, či iní ľudia vystupujúci na verejnosti, označovali moju kolegyňu europoslankyňu Helgu Stevens, ktorá kandidovala na podpredsedníčku Európskeho parlamentu. Helga je nepočujúca a komunikuje posunkovým jazykom. Napriek tomu o nej hovorili, že je hluchonemá. Ale tých prípadov bolo aj v minulosti podstatne viac a týkali sa viacerých druhov zdravotného postihnutia. Po konzultácii s priamo dotknutými, ako aj ďalšími odborníkmi, sme napokon pripravili takýto slovníček, ktorý sme následne aj sprístupnili, aby sa každý mohol inšpirovať a najmä mohol zmeniť svoj nevhodný slovník.

Jana Žitňanská a zástupcovia Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR v Európskom parlamente. Foto: archív OMD v SR

Vnímate jeho pozitívny vplyv a zmenu napríklad v médiách? Aké boli a sú reakcie na tento slovník?

Viacerí kolegovia ho ocenili. Celkovo je zatiaľ jeho dosah slabší než by som si priala, ale verím, že postupne aj tu naša spoločnosť urobí pokrok.

Európska únia nie je samozrejmosťou a aj v dôsledku nášho nezodpovedného konania či pasivity sa môže zrútiť.

Ako prebieha legislatívny proces v europarlamente? Čo všetko sa musí stať, aby prijal nariadenie či smernicu?

Legislatívny proces sa začína na Európskej komisii, ktorá v spolupráci s odborníkmi z členských krajín pripraví návrh, ktorý potom pošle do Európskeho parlamentu. Tam prejde pripomienkovaním v príslušnom parlamentnom výbore a záverečným hlasovaním v pléne. Napokon prichádza tzv. trialóg, na ktorom sa zástupcovia komisie parlamentu a rady, ktorá je de facto zložená z ministrov jednotlivých krajín, dohodnú na finálnej podobe dotknutej legislatívy.

Taktiež môžeme byť vďační za desiatky miliónov eur, ktoré z eurofondov putujú na asistentov učiteľa, debarierizáciu, opatrovateľskú službu či deinštitucionalizáciu.

S akými mýtmi a dezinformáciami o Európskej únii sa najčastejšie stretávate?

Práve s tým, že Brusel niečo diktuje v duchu “o nás bez nás”, pričom, ako som uviedla, v celom procese tvorby legislatívy sú v každom štádiu prítomní aj zástupcovia Slovenska.

Čo podľa Vás Slovenky a Slováci o Únii nevedia?

Podľa mňa to, čo si najviac neuvedomujú, je fakt, že Európska únia nie je samozrejmosťou a aj v dôsledku nášho nezodpovedného konania či pasivity sa môže zrútiť. A taktiež si neuvedomujú, koľko z tých “samozrejmostí” v našom každodennom živote máme práve vďaka nášmu členstvu v EÚ a eurofondom.

V dnešnej dobe, kedy rastú na popularite rôzne obskúrne strany a politici, ktorí šírením klamstiev a strachu chcú získať moc, je dôležité sa takýmto trendom postaviť.

Mnohí ľudia vnímajú EÚ a jej orgány ako niečo vzdialené, čo nemá na ich obyčajné životy vplyv. Zároveň si mnohí myslia, že Slovensko je príliš malé na to, aby ovplyvňovalo európsku politiku. Prečo by mali ísť voliť svojich zástupcov a zástupkyne do Európskeho parlamentu?

Lebo každý hlas sa počíta. A obzvlášť v dnešnej dobe, kedy rastú na popularite rôzne obskúrne strany a politici, ktorí šírením klamstiev a strachu chcú získať moc, je dôležité sa takýmto trendom postaviť. Lebo títo ľudia nemajú reálny záujem pomôcť spoločnosti a už vôbec nie ľuďom na okraji spoločnosti, ktorými sú aj ľudia so zdravotným postihnutím.

Ďakujeme za rozhovor a želáme Vám veľa úspechov v ďalších aktivitách.

Katarína Uhrová, Mária Duračinská