Každý z nás sa vo svojom živote môže stretnúť s pocitom, že jeho život sa stáva monotónnym. Rovnaká práca, rovnakí ľudia – prosto rutina. Aj ja som sa dostala do tohto bodu. Mala som pocit jednotvárnosti a zistila som, že musím z tohto kolobehu von, že potrebujem reset, nejaký nový stimul.

Ilustračné foto: Pavol Kulkovský

V tom čase mi niekto medzi rečou povedal o Compostelle, pútnickom mieste v Španielsku, a o možnosti absolvovať púť. Priznám sa, že moje rozhodnutie navštíviť toto miesto, prejsť množstvo kilometrov, bolo spontánne. Ukázalo sa však ako veľmi užitočné. Mala som čas na seba a na svoje myšlienky.  Nebolo to o vzdialenosti, ktorú som prešla, ale o ceste, ktorú som absolvovala vo svojej mysli. Po návrate domov som sa rozhodla, že je čas venovať sa nejakej dobrovoľnej činnosti. Byť užitočnou a pomáhať niekomu, kto je na pomoc iných odkázaný.

O Organizácii muskulárnych dystrofikov som sa dozvedela viac-menej náhodným kliknutím na ich stránku. Pri prvej návšteve som počula aj o potrebe asistencie a veci nadobudli rýchly spád. Prakticky hneď som sa stretla s človekom, ktorý asistenciu potreboval. Dohodli sme si stretnutie a o pár dní som už zvonila pred domom budúcej užívateľky asistencie, hoci o muskulárnej dystrofii som stále nemala žiadne vedomosti. Užívateľka mi však postupne vysvetlila, čo to znamená a už po prvej návšteve sa mi to všetko zdalo úplne prirodzené. Isteže, všetky potrebné činnosti som neovládala hneď, ale základ asistencie je byť rukami niekoho iného.

Keď sa vrátim domov, mám dobrý pocit z toho, že som svojou maličkosťou pomohla niekomu k jeho samostatnosti.

Stala som sa súčasťou jednej skvelej rodiny, v ktorej všetko funguje, v ktorej spolu nakupujeme, varíme – odkedy asistujem, polievka je základom aj môjho jedla. Učíme sa navzájom, preberáme aktuálne dianie na Slovensku, klebetíme. Naučiť sa používať zdvihák, aby ste pomohli niekomu do postele, pri troche snahy zvládne každý človek. Samozrejme, že cítim veľkú zodpovednosť, lebo táto rodina, aby fungovala tak skvele, potrebuje, aby som prišla vždy, keď sme sa dohodli. Často je nevyhnutné obetovať svoje pohodlie, aby som mohla byť tam, kde som potrebná.

Keďže som toho asi mala málo, prijala som aj druhú prosbu o pomoc. Moja druhá kamarátka so zdravotným postihnutím ma kontaktovala o pár mesiacov neskôr s tým, že taktiež potrebuje asistenciu. Keďže je to mladá žena, prevažná časť mojej asistencie je spojená s činnosťami, ktoré mám rada aj ja – nakupovanie, kino, koncert. Spoločne sme zariadili aj jej nový byt.

Ja asistenciu nevnímam ako pracovnú činnosť, ale ako činnosť, pre ktorú som sa dobrovoľne rozhodla.  Ako užitočné využitie môjho voľného času. Som zamestnaná a asistenciu vykonávam v čase, kedy sa iní ľudia venujú svojim koníčkom.

Odkedy asistujem, pozerám sa na svoj život úplne inak. Som viac vďačná za takú „samozrejmosť“, akou je zdravie a schopnosť byť samostatnou. Som aj viac vnímavá voči svojmu okoliu.

Koľko času ľuďom zaberie rozmýšľanie nad tým, akí sú unavení? Mnohí si pritom neuvedomujú, že keď prídu domov z práce, ľahnú si pred telku alebo s mobilom v ruke nerobia nič. Ja som tiež často riešila únavu a pritom som okrem práce, príp. návštevy fitka a bežných súkromných rutinných vecí nerobila „nič“. Teraz aktívne „fitkujem" s mojimi novými priateľkami pohybom na čerstvom vzduchu, prípadne vymetaním butikov. Keď sa vrátim domov, mám dobrý pocit z toho, že som svojou maličkosťou pomohla niekomu k jeho samostatnosti. K tomu, aby prekonával svoje obmedzenia a mohol žiť plnohodnotnejší život.

Keď si myslíte, že skĺbiť prácu, asistenciu a súkromný život sa nedá, odpoviem vám z vlastnej skúsenosti...DÁ SA TO. Je to troška ťažšie, pretože niečo strácate, ale oveľa viac získate. Čas je niečo, s čím sa dá pracovať, len je potrebné správne si ho utriediť.

Odkedy asistujem, pozerám sa na svoj život úplne inak. Som viac vďačná za takú „samozrejmosť“, akou je zdravie a schopnosť byť samostatnou. Som aj viac vnímavá voči svojmu okoliu – všímate si, či chodníky majú bezbariérový prístup? Ja to už riešim stále. Dovolím si tvrdiť, že asistencia z vás, tak ako aj zo mňa, môže urobiť lepšieho človeka, vnímavejšieho, ochotnejšieho pomáhať a menej lenivého  –  hoci s tým bojujem stále.

Mojím prvotným impulzom bol pocit rutiny – teraz ho už nemám. Vďaka asistencii som spoznala skvelých ľudí a objavila to, čo robí človeka človekom – ľudskosť. Vrelo asistenciu odporúčam ľuďom, ktorí upadli do stereotypu, alebo hľadajú vo svojom živote niečo, čo by ich spravilo lepšími.

Myslím si, že to, čo človek dáva, to aj od života dostáva.