Čo pre vás znamená osobná asistencia? Spýtali sme sa vlani v lete ľudí, ktorí majú s touto formou pomoci vlastnú skúsenosť. Bolo to krátko po vyhlásení ministra Milana Krajniaka, v ktorom avizoval zmeny v systéme osobnej asistencie.

Ilustrácia: Jozef Blažek

Na našu výzvu zareagovalo niekoľko užívateľov a užívateliek asistencie, ich odpovede sme zverejnili v augustovom článku. Emaily prichádzali aj ďalej, z organizačných dôvodov ich publikujeme až dnes. Neskorší dátum na podstate nič nemení, zmysel a dôležitosť osobnej asistencie sú nadčasové.

Autori a autorky druhej časti reakcií opisujú pomoc pri sebaobslužných úkonoch, praktických činnostiach v domácnosti a voľnočasových aktivitách. Jeden s asistenciou žije roky, druhá práve začína, niekto sa umelecky realizuje, iná spoluorganizuje dobročinné projekty. Každý po svojom vyjadril rovnakú myšlienku: osobná asistencia umožňuje žiť podľa vlastných predstáv.

Slobodný a bezpečný život

„Prišla zlá diagnóza a prestala som vidieť na osemdesiat percent,” napísala v úvode svojej správy Miroslava. „Keď som nemala asistentku, sedela som doma. Po priznaní osobnej asistencie, ktorú mi pomohli vybaviť kamarátky, sa mi zlepšil život. Osobná asistentka je mojimi očami, orientačným zmyslom. Opisuje mi to, čo nevidím, upozorňuje ma na prekážky v exteriéri, pomáha mi pri nákupe potravín či oblečenia. Hoci v terajšom živote veľa využívam hmat a trénujem si pamäť, vďaka osobnej asistentke mám slobodnejší a hlavne bezpečný život.”

„Chodíme spolu na koncerty, na operu, na kúpaliská a všade tam, kde by som nemohla ísť sama.“

Asistencia je pre Miroslavu dôležitá aj preto, že býva sama a jej príbuzní žijú v iných mestách. S pomocou svojej asistentky sa môže venovať aj činnostiam, ktoré obohacujú jej život: „Chodíme spolu na koncerty, na operu, na kúpaliská a všade tam, kde by som nemohla ísť sama. Spolu sme absolvovali finančnú gramotnosť na Univerzite tretieho veku aj kreatívny krúžok, v ktorom sme vyrábali keramiku,” menuje Miroslava.

Fungovať k vlastnej spokojnosti

„Chodíme spolu na koncerty, na operu, na kúpaliská a všade tam, kde by som nemohla ísť sama.“

Ondrej, ktorý má mozgovú obrnu, tvrdí: „Bez pomoci asistenta by sme my, ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím, nemohli fungovať k vlastnej spokojnosti, ale ani v zamestnaní či v spoločnosti. Samozrejme, aj bez pracovného pomeru, či už v starobnom dôchodku alebo inak, človek potrebuje byť samostatný. Potrebuje žiť aj kultúrne, duševne, rehabilitovať sa, navštevovať lekára a vykonávať ďalšie aktivity primerané svojim schopnostiam a danostiam. Skrátka  – nesmie byť záťažou pre svoju rodinu a blízkych.“

Pomoc, podpora, povzbudenie

Nevidiacej Lucii počas základnej školy pomáhali spolužiaci. Pred nástupom na strednú školu začala spolu s rodičmi uvažovať o osobnej asistencii: „Nevedeli sme si totiž predstaviť, ako budem fungovať, hlavne pri presunoch z internátu do školy a naspäť. Nešla som ani na stredoškolský internát, lebo by to pre mňa bola veľmi veľká zmena prostredia a systému. Zostala som na internáte našej základnej školy,” približuje svoju vtedajšiu situáciu.

Asistenciu hľadala cez inzeráty, na tie však nikto nikto nereagoval. Neskôr sa riešenie našlo. „Moja bývalá triedna učiteľka nám povedala, že osobného asistenta mi môže robiť jeden mladík, ktorý pracuje ako asistent pre školu. Bol veľmi ochotný a už o niekoľko dní ma začal každé ráno sprevádzať do školy. Vodil ma na školský autobus, pomáhal mi pri prechádzaní cez prechody a upozorňoval ma na prekážky, ktoré sa pred nami nachádzali.”

Lucia si myslí, že osobná asistencia je pre ľudí so zdravotným postihnutím najlepšie riešenie. „Asistenti im pomáhajú zvládať situácie, ktoré sú pre nich často náročné a dokážu ich aj podporovať a povzbudzovať.“

Všetko, čo mám rád

„Osobná asistentka Vladka mi okrem povinností pomáha aj pri voľnočasových aktivitách. Venujeme sa tomu, čo mám rád,” uvádza nevidiaci Jaroslav. Asistentka mu pomáha napríklad pri výrobe šperkov, sprevádza ho počas víkendových aktivít aj na letnej dovolenke.

Ako taká asistencia prebieha? „Keď ma Vladka sprevádza na športové aktivity, zvykne mi komentovať, čo sa na danom športe deje. Keď ideme do divadla alebo na film, tak mi komentuje, čo sa tam deje. Klavír ma Vladka učí tak, že najprv pracuje spolu s učiteľkou a doma mi to vysvetlí. Keď ideme na tanec, Vladka si od lektorky nahrá tanečné kroky a potom ich doma spolu trénujeme,” vysvetľuje Jaroslav.

„Život bez asistencie si neviem predstaviť, pre mňa by to bola katastrofa.”

„Keby som nemal Vladku, musel by som skončiť s klavírom, tancom aj ďalšími aktivitami,” tvrdí Jaroslav.

Skončiť, prestať, nemôcť, nemať. Tieto výrazy sa v odpovediach objavovali často. Autori a autorky nimi vyjadrovali, čo by sa stalo v prípade, že by už nemohli rátať s pomocou osobnej asistencie.  „Neviem si to predstaviť, pre mňa by to bola katastrofa,” napísala jedna respondentka.

Ďakujeme za všetky reakcie.

Redakčná úprava: Katarína Uhrová