Narodil sa v Kráľovskom Chlmci, študoval a pracoval v zahraničí, nakoniec sa rozhodol zakotviť v Bratislave. Tridsaťročný František našiel svoje životné poslanie v pomáhajúcich profesiách, ktoré mu priniesli nielen pocit naplnenia, ale aj priateľstvá na celý život. S Ferim sme sa rozprávali o jeho práci, ktorou je už päť rokov osobná asistencia. O zážitkoch s klientmi, o živote, o záľubách, ale dotkli sme sa aj klimatickej krízy a iných pálčivých tém, ktoré sú pre Feriho dôležité.

Feri, hovoríš, že už päť rokov vykonávaš prácu osobného asistenta. Ako si sa o tejto forme pomoci dozvedel?

Nejakým spôsobom mi bolo pomáhanie vždy blízke. Od detstva som nechápal, prečo by sme si nemali pomáhať a prečo dokážeme tolerovať nespravodlivosť. Vyrastal som na východe, kde, ako je to známe, sa veľa pije. Alkohol nemusím, preto som bol vždy ten, ktorý všetkých odprevadil domov. Popri štúdiu v Prahe som prvýkrát robil opatrovateľa v domove dôchodcov pre nevidiacich a slabozrakých. Tam som spoznal veľmi láskavých a výnimočných ľudí, ktorých životné skúsenosti ma v mnohých veciach obohatili. Následne kombináciou študijnej praxe, dobrovoľníctva a zamestnania, som mal možnosť pracovať s nevidiacimi, ako terénny osobný asistent, v chránených dielňach, s deťmi zo sociálne znevýhodnených rodín a celý čas sa mi utvrdzovalo, že sociálna sféra mi prináša zmysel do života.

„Pochopil som, že všetci ľudia s postihnutím túžia po samostatnosti a pre mnohých je veľmi ťažké prijať potrebnú pomoc. Vďaka tomuto uvedomeniu som mohol úprimne a s pochopením pomáhať, a to si ľudia na mne asi najviac vážili.“

Koľko si mal rokov, keď si šiel do Prahy?

Mal som 20 rokov. Bolo to krásne obdobie, keď som si uvedomil dôležitosť pomáhajúcich profesií. Pochopil som, že všetci ľudia s postihnutím túžia po samostatnosti a pre mnohých je veľmi ťažké prijať potrebnú pomoc. Vďaka tomuto uvedomeniu som mohol úprimne a s pochopením pomáhať, a to si ľudia na mne asi najviac vážili.

S klientmi Riškom (vľavo) a Lacom minulý rok počas boccia sústredenia na Duchonke (Fotoarchív Belasý motýľ o. z.)

Zdá sa, že ti nechýba empatia. Dokážeš sa vcítiť do kože svojich klientov, vďaka čomu sa nemusia cítiť nepríjemne.

Empatia je úžasná vlastnosť, ktorá by mala byť súčasťou celého nášho života. U ľudí so zdravotným znevýhodnením často vidíme, že náročné životné okolnosti v nich prehlbujú empatiu, ľudskosť a schopnosť viac si vážiť život.

Ako sa ďalej vyvíjali tvoje cesty z Prahy? Kam si sa ďalej posúval?

Potom som šiel pracovať na západ. Bol som vo Švajčiarsku, v Írsku, v Rakúsku. A potom som sa ustálil v Bratislave.

Zbierka Belasý motýľ je pre Feriho jeden z najkrajších dní v roku (Fotil Pavol Kulkovský)

A pracoval si aj v iných, ako pomáhajúcich profesiách?

Vo Švajčiarsku som opatroval a potom to už boli práce iného charakteru. Opäť som sa k podobnej práci vrátil až v Bratislave. Organizácia muskulárnych dystrofikov v SR, teraz už Belasý motýľ o. z., bolo prvé miesto, ktoré som po návrate navštívil.

Ako si sa o našom občianskom združení dozvedel? Videl si niekde plagát, ktorý inzeroval osobnú asistenciu?

Keďže som už mal skúsenosti s osobnou asistenciou zo zahraničia, zadal som si toto kľúčové slovo do vyhľadávača na internete. Ako prvú stránku mi zobrazilo práve tú vašu, kontaktoval som vás, a tak sme sa spoznali. Odvtedy som jej súčasťou až dodnes a je mi veľkou cťou, že môžem vykonávať osobnú asistenciu aj pre vášho kolegu Tibora Köböla.

Prešiel si si teda riadnym asistenčným pohovorom. Pamätáš si ešte, kto ho viedol?

Áno, pohovor so mnou viedol Jožko Blažek. Odvtedy sa venujem osobnej asistencii a počas tohto obdobia som mal možnosť pomáhať mnohým ľuďom s rôznymi druhmi znevýhodnenia.

Peťo si výlet v Tatrách veľmi užil (Fotil F. Bule)

Existuje niečo, týkajúce sa osobnej asistencie, čo je pre teba náročné? Napadá mi, že ako asistent vstupuješ do domácnosti človeka, veľakrát si súčasťou rodín. Aké to je? Vieš sa tomu prispôsobiť?

Ja osobne to vnímam skôr ako poctu, že ma ľudia prijímajú do svojho súkromia a do svojej rodiny. Nerozumiem často používanej fráze, napríklad v sociálnych zariadeniach sa hovorí, že „pracovník sa nemá snažiť vytvárať si vzťah so svojím klientom“. Podľa mňa je to však úplne prirodzené a práve tento vzťah zvyšuje kvalitu spolupráce. Veď čím si lepšie rozumieme, tým viac sa máme radi a môžeme sa viac vzájomne obohacovať. Našťastie, počas svojho života som mal možnosť asistovať ľuďom s veľmi príjemným charakterom. Žili s pokorou, ktorá podľa mňa jasne odráža ich vnútorné hodnoty.

Sú však situácie, ktoré nemám rád. Napríklad keď počas prechádzok s klientom vnímam zvláštne pohľady ľudí. Mám k tomu jednu konkrétnu historku. Šli sme s klientom Lackom z Integry na vynovené Námestie slobody v Bratislave. Prešli sme si celú trasu z Integry až do mesta peši. Bola to veľmi príjemná prechádzka, Lacko si to užíval. Veľmi rád máva šoférom a okoloidúcim. Väčšina ľudí po celú cestu nedokázala na to reagovať. Radšej sklopili zrak a pozdrav mu neopätovali. Dorazili sme na námestie, kde sedeli viaceré skupiny utečencov a tí odkývali všetci. Prišlo mi to také ironické, že ľudia, ktorých odsudzujeme a bojíme sa ich, majú v sebe ľudskosť a dokázali opätovať malý čin, neškodné gesto, ktoré človeka nestojí nič, ale znamená veľmi veľa. Vnímam už dlhšie a mrzí ma to, že naša spoločnosť je nastavená spôsobom uzatvoriť sa. A ešte ma mrzí aj to, že osobných asistentov je tak strašne málo.

Do zariadenia Integra chodievaš častejšie. Okrem Lacka pomáhaš aj Peťovi. Nedávno ste spolu absolvovali výlet, ktorý otriasol našimi sociálnymi sieťami. Ľuďom sa veľmi páčili fotografie, ktoré ste počas výletu v Tatrách zhotovili. Ako vznikol tento nápad? Ako ste sa na cestu pripravovali a čo všetko ste tam zažili?

Keď som ešte žil v Prahe, mal som tam skvelého kamaráta Miša, ktorý bol na vozíku. Bol presne taký, ako ja, preto sme si osobnostne veľmi sadli. Chodili sme spolu po koncertoch, na výlety a dodnes sme veľmi dobrí kamoši, aj keď nás delí diaľka. To isté sa mi podarilo nájsť v Peťovi. Aj s ním cítim prepojenie. Asistencia pri ňom nesie v sebe čaro. Neviem to ani úplne vyjadriť, ale často na to myslím.

Peťo je zatvorený v zariadení, kde nemá príležitosť spoznávať okolitý svet. Spoločnosť ho navyše často vytláča na okraj, čo ešte viac prehlbuje jeho izoláciu. Jedným z hlavných problémov je podľa mňa nedostatočné financovanie celej sociálnej sféry, čo vidím vo všetkých podobných zariadeniach. Chýbajú dostatočné finančné prostriedky, a preto je aj zamestnancov málo. Tí, ktorí tam pracujú, nie sú dostatočne motivovaní, nesú na pleciach príliš veľa povinností, čo vedie k únave a často aj k neprimeranému správaniu voči klientom. Ľudia v týchto zariadeniach majú pokryté len základné potreby.

Všetci športujeme, užívame si kino, prechádzky v prírode... Každú túto činnosť môžeme robiť tak, že ju s nami prežije aj niekto ďalší. Pre mňa robiť osobnú asistenciu znamená sprostredkovať všetko to, čo robím, ďalšiemu človeku. Prečo to nerobia aj iní? Neviem, možno jeden z argumentov je strach zo zodpovednosti za druhého človeka. Ľudia sa boja a nemajú v sebe ochotu to prekonať kvôli druhému. Ale ak si dám pozor a budem opatrný, vďaka tomu prežije niekto druhý niečo pekné. Život je vzácny, svet je krásny a chcem, aby ho aj ľudia v zariadeniach trošku viacej spoznali.

Preto Peťa beriem všade, kde je to možné. Je pre mňa takým symbolom, čo pre človeka znamená príroda. V prírode je šťastný, je očividné, ako veľa energie mu dodáva. Mám veľa záľub a činností, ale práve vďaka nemu týždenne aspoň raz chodievame do lesa a objavujeme pekné lesné cestičky. A to je to úžasné, v tomto sme sa našli. Nedávno sme absolvovali aj väčší výlet do Tatier, kde sme veľa nafotili. Aj keď fotografie nedokážu zachytiť radosť, ktorú Peťo počas celého pobytu prežíval, veľmi sme si to užili, všetko nám vychádzalo.

„Keď som pripravoval večeru, pred okno som usadil Peťa, aby sa mohol kochať krásnym výhľadom. Pred neho som oprel telefón, kde som mu pustil dokument o Tatrách. Na druhý deň sme si prešli tie miesta, na ktoré sa pozeral deň predtým v dokumente.“

Aké ste mali ubytovanie? Bolo bezbariérové?

Mali sme ubytovanie v Novej Lesnej, našli sme si ho cez booking. Do vnútra sme sa dostali pomocou troch schodov, čo sme s mechanickým vozíkom hravo zvládli. Milá pani domáca nám poskytla spodné podlažie, ktoré sme mali celé pre seba. Z kuchyne sme mali krásny výhľad na Tatry. Keď som pripravoval večeru, pred okno som usadil Peťa, aby sa týmto výhľadom mohol kochať. A na telefóne som mu pustil dokument o Tatrách. Na druhý deň sme si prešli tie miesta, na ktoré sa pozeral deň predtým v dokumente.

V prírode sú zvyčajne dobrí ľudia, keď sa im Peťo pozdraví, odzdravia sa, darujú úsmev. Peťo toho v živote prežíva málo, a tak, ako každý z nás, túži žiť. Nemá toľko možností, preto si tieto okamihy omnoho viacej užíva a váži si ich.

Peter a Feri na prechádzke (Fotoarchív F. Bule)

Akým spôsobom spolu komunikujete? Viem, že Peťo využíva v komunikácii piktogramy, ktoré má vždy pri sebe v podobe obrázkov.

My sme tento spôsob komunikácie nikdy nepoužívali, pretože sa rozprávame o témach, ktoré nie sú v jeho zošite zobrazené. Základné potreby mi nemusí oznamovať, jedlo a pitie mu poskytujem priebežne a keď potrebuje na toaletu, dá mi to najavo. Naše rozhovory prebiehajú formou otázok, ktoré kladiem tak, aby mohol odpovedať jedným slovom. Dlhé vety by som mu nerozumel, ale Peťo ochotne zopakuje čo povedal toľkokrát, koľko je potrebné. Veľkú časť našej komunikácie tvorí aj neverbálna komunikácia.

Ty si evidentne vnímavý človek...

Celý život som prežil v blízkosti ľudí, tak asi áno.

„Všetok svoj voľný čas venujem aktivizmu, hľadám ľudí, hľadám hnutia, články, činnosti, ktoré by mohli mať pozitívny vplyv na to, aby sme smerovali k lepšej budúcnosti, aby sme dokázali udržať život a prírodu. To je pre mňa na prvom mieste, pretože peniaze sa nedajú zjesť. Bez prírody to nedáme.“

Povedz aj niečo o sebe. Čo ťa baví, čo ťa teší alebo čo ťa naopak hnevá.

Toho je veľa. Nikdy som nehral počítačové hry, nikdy som nemal záujem o autá, ani nič podobné. Podľa mňa sú na tomto svete dôležitejšie ľudské vzťahy, naučiť sa spoločne fungovať, vážiť si okolité prostredie a najmä prírodu, tá je najúžasnejšia a najdôležitejšia. Celý svoj život sa snažím fungovať v spojitosti týchto hodnôt.

Kto ma pozná viac, vie o mne, že som veľký alarmista, pokiaľ ide o klimatickú krízu. Všetok svoj voľný čas venujem aktivizmu, hľadám ľudí, hľadám hnutia, články, činnosti, ktoré by mohli mať pozitívny vplyv na to, aby sme smerovali k lepšej budúcnosti, aby sme dokázali udržať život a prírodu. To je pre mňa na prvom mieste, pretože peniaze sa nedajú zjesť. Bez prírody to nedáme. V kamarátskych kruhoch potom tieto fakty rekapitulujem a debatujeme o tom. Posúvam často síce negatívne informácie, ale cítim, že je to zodpovednosť každého z nás, aby sme sa o klimatickej kríze rozprávali na rovinu, aby sme sa tomu venovali a niečo s tým robili. Mojimi ďalšími vášňami sú punkové koncerty a môj bicykel.

Už som sa bála, že bicykel ani nespomenieš. Ľudia, ktorí čítajú tento rozhovor, si o tebe vytvárajú obraz a bicykel k nemu rozhodne patrí. Dokonca by som povedala, že je tvojou súčasťou. Povedz nám aj o tom, aké cesty si už na ňom absolvoval.

O to sa nemusíš báť, že by som ho nespomenul. Veď 365 dní v roku sa prostredníctvom neho presúvam. Aj v detstve som veľa bicykloval, ale keď som žil prevažne v hlavných mestách, práve bicykel bol mojím hlavným dopravným prostriedkom. Každá sekunda jazdy je pre mňa krásna, veľmi si to užívam. Vnímam ten obrovský zdravotný benefit, ktorý z pohybu mám. Cítim sa zdravý, mám dostatok energie. Kamkoľvek sa ide, beriem jedine bicykel.

Bicykel špeciálne upravený tak, aby poskytol čo najväčšie benefity pre zdravie (Fotil F. Bule)

Máš ho upravený tak, aby bol pohodlný aj na dlhšie trasy?

Áno, je to z toho dôvodu, ale aj preto, aby mal benefity pre moje zdravie, napríklad čo sa týka držania tela. Ďalej plánujem vymýšľať a zveľaďovať ho. Je to úžasný spôsob prepravy, hlavne v mestách. Som rýchlejší alebo takmer tak rýchly, ako verejná doprava a pritom si môžem jazdu užívať.

A existuje podľa teba ideálne počasie na bicykel? Alebo každé je ideálne (smiech)?

Rád jazdím v zime na snehu. Vtedy je to o zábave, ale pre telo je úžasný dážď - samozrejme nie obrovský lejak. Telo je pri bicyklovaní rozohriate a studenou vodou sa neustále ochladzuje. Bicykel je podľa mňa vhodný do každého počasia a každý kto môže, nech bicykluje.

V Bratislave viac prší ako sneží, a to aj počas zimy. Ako ju tráviš? Kde budeš sviatkovať a ako vyzerá tvoje štedrovečerné menu?

Okrem toho, že posledné roky počas zimy pijem viac čaju, rozdiel oproti iným ročným obdobiam nevnímam. Sviatky strávim s rodičmi a na rôznych dobročinných podujatiach, kde rozdávame jedlo. Na vianočnom stole máme doma každý rok rybu a kapustnicu.

Rád by som na záver rozhovoru poprial čitateľom Ozveny do nového roka zdravie, veľa času stráveného s blízkymi, spoznávanie nových ľudí a odvahu chrániť život.

Natália Turčinová