Boli tu pre nás a stále sú, pripravení pomôcť nám prekonávať dôsledky našich zdravotných znevýhodnení. Ich prítomnosť v našich životoch a domácnostiach bola taká samozrejmá, ako, že každé ráno vyjde slnko a večer zase zapadne.

Foto: Agentúra osobnej asistencie Žilina

Koronavírus všetko zmenil. Všade zavládol chaos. Aj v našich užívateľských, aj v tých asistenčných životoch. V čase krízy rozmýšľajú všetci rovnako: "Chcem chrániť seba a svoju rodinu." Preto mnohí asistenti museli zostať doma so svojimi školopovinnými deťmi alebo preto my, užívatelia, ak je to možné, zostávame doma v dobrovoľnej domácej karanténe a kontakty s okolím sme obmedzili na minimum. Je to pochopiteľné, sme ohrozená skupina, vírus je pre nás viac ako len obyčajná hrozba. Svoje potreby sme zminimalizovali a pomoc prijímame od našich najbližších. Preto naši osobní asistenti museli akceptovať rozhodnutie Vlády SR o obmedzení prístupu do zariadení sociálnych služieb, v ktorých žijú ich klienti, či rozhodnutie svojich klientov, že momentálne k nim do domácnosti nemôžu chodiť.

Ako toto rozhodnutie ovplyvnilo našich asistentov a asistentky?

Zostali z jedného dňa na druhý bez príjmu. Bez možnosti vykonávať prácu, ktorej sa venovali, a ktorá ich tešila a živila. Korona kríza v úplnej nahote ukázala to, čo sme už dávno vedeli. Že naši osobní asistenti a asistentky vôbec nie sú v sociálnom systéme chránení, že ich postavenie je také mizerné, že nemajú nárok na nemocenskú, ošetrovné, materské, platenú dovolenku, jednoducho na nič.

Samozrejme, že sme na to roky upozorňovali, lenže v tomto štáte sa všetko berie na ľahkú váhu. Kým sa nestane katastrofa, nikto nemá ochotu riešiť problémy ešte predtým, kým nastanú. A problém nastal. Volá sa korona kríza. Zasiahnutý je celý svet. Jednotlivci, spoločnosti, firmy, podnikatelia, zamestnanci...Všetci sa obracajú na štát s prosbou: "Pomôž, odškodni nás!"

Prvé reakcie, ako riešiť vypadnutý príjem, radili čerpať ošetrovné alebo PN-ku. Lenže  toto sa našich osobných asistentov vôbec netýka. Nie sú zamestnanci, nie sú nemocensky poistení, mnohí nie sú dôchodkovo poistení, a ani keby chceli, štát im neumožní dobrovoľne si tieto poistenia platiť. Aj keby sme s nimi teraz ukončili zmluvy, nemajú nárok ani na podporu v nezamestnanosti. O čom to vypovedá? Pre štát sú jednoducho osoby druhej kategórie, alebo možno až desiatej. Napriek tomu, že ich práca je pre naše životy a kvalitu našich životov taká dôležitá a taká jedinečná.

Čo môžeme pre nich teraz spraviť?

Ak je to možné, skúsme využívať ich služby čiastočne a s obmedzeniami. Môžu nám napríklad nakúpiť a nákup priniesť domov, vybaviť záležitosti na úradoch či pošte. Ak nepatríme k ohrozeným skupinám a zdravotný stav nám to dovoľuje, môžu nás sprevádzať na prechádzke v prírode, samozrejme, dodržujme pri tom všetky oficiálne nariadenia.

Snažme sa im poskytovať aktuálne informácie o možnosti riešenia ich príjmu. A čo je najdôležitejšie, buďme im v tejto situácii oporou. Ostaňme s nimi aspoň v telefonickom kontakte, využime moderné technológie a komunikujme.

Čo sa stane po korone?

Korona kríza nám ukázala, že mnohí naši asistenti a asistentky sa ocitli ešte v horšej finančnej situácii ako my, ktorí sme odkázaní na ich pomoc. Niektorí z nás, ak môžeme, pracujeme z domu. Ak nie, našťastie, nie sme úplne bez príjmu, máme invalidný dôchodok, ktorý v tejto situácii predsa len zachraňuje naše domáce rozpočty aspoň čiastočne.

Všetci dúfame, že toto obdobie sa jedného dňa skončí, uvedomujeme si, že teraz treba zaťať zuby a vydržať. Nikto však nevie, kedy ten koniec bude a všetci si uvedomujeme, že už nič nebude také ako predtým. Skončila sa doba bezstarostných spoločenských kontaktov. Ešte dlhé mesiace budeme v strehu a budeme premýšľať, či je naozaj vhodné a nevyhnutné ísť tam alebo onam, či sa treba stretnúť osobne, či nestačí si len zavolať alebo napísať e-mail.

Čoho sa však bojíme úplne najviac? Prežijú túto krízu naši osobní asistenti a asistentky? Budú mať ešte chuť a možnosť vrátiť sa k nám a opäť vykonávať osobnú asistenciu? Neodradí ich táto skúsenosť natoľko, že si budú musieť hľadať prácu, v ktorej získajú lepšie pracovné postavenie a ochranu pre seba v prípade choroby alebo inej krízovej situácie?

Andrea Madunová a Tibor Köböl