Pred a aj počas mojich začiatkov s využívaním osobnej asistencie som býval v internáte v Bratislave a cez víkendy u rodičov, tiež v Bratislave. Samozrejme, na oboch miestach platili pomerne prísne pravidlá denného režimu. Znamenalo to, že som si nemohol len tak zmyslieť ísť do mesta, na nákupy a podobne. 

 Ilustračné foto: Pavol Kulkovský

Doma mi so všetkými úkonmi pomáhali rodičia, v internáte sanitári a vychovávatelia, no ja som nemal možnosť byť tým, kto si určí svoj program úplne podľa seba. Keď som sa dozvedel o možnosti získať príspevok na osobnú asistenciu, bral som to ako veľkú príležitosť pre svoj osobný posun vpred.

Príspevok na osobnú asistenciu som si vybavoval na Úrade práce a sociálnych vecí v Bratislave. Dostal som veľa užitočných informácií od ľudí z Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR, ktorí mi presne vysvetlili, ako pri takomto vybavovaní postupovať. Pomáhali mi aj rodičia, ktorí ma tiež povzbudzovali v tom, aby som si hľadal čo najviac asistentov. 

Doma ani v internáte som nemal možnosť byť tým, kto si určí svoj program úplne podľa seba.

Myslím si, že na osobnom pohovore na úrade som mal šťastie, pretože ho so mnou viedla veľmi ústretová pracovníčka, ktorá mi veľa vecí vysvetlila. Pohovor sa niesol v príjemnom duchu a mal som z neho dobrý pocit. Pracovníčke som vysvetlil, v čom všetkom by mi asistencia pomohla. Bolo to vlastne veľmi jednoduché, pretože potrebujem neustálu pomoc. Nakoniec mi prišlo rozhodnutie o schválení príspevku na osobnú asistenciu, čo ma, samozrejme, veľmi potešilo.

Momentálne mám dvoch stálych osobných asistentov: zatiaľ čo jeden mi pomáha pri voľnočasových aktivitách, predovšetkým pri paralympijskom športe boccia, druhý asistent je „hlavný“.  To znamená, že mi pomáha pri samoobslužných úkonoch, pri presunoch a podobne. Navyše, s „hlavným“ asistentom máme spoločnú záľubu v cestovaní, čo nám otvára nový rozmer spolupráce. 

Asistencia mi veľa dala a len málo vzala. Teraz som pánom svojho času a môžem sa venovať mnohým záľubám. 

Zaujímavé boli moje začiatky s asistentmi. Sprostredkovanie jedného z mojich terajších asistentov muselo prebehnúť rýchlo, nakoľko som sa po pobyte v nemocnici dozvedel o tom, že mám absolvovať aj liečebný pobyt v Tatrách, a to len pár dní po prepustení z nemocnice. Moji rodičia sa vtedy obrátili na OMD v SR, kde im pre mňa odporučili asistenta, ktorý však nebol pôvodom Slovák. Času nebolo nazvyš, takže som na tento návrh kývol. O pár dní neskôr prebehol náš prvý rozhovor, kde sme si dohodli základné podmienky nášho vzájomného fungovania. O tri dni neskôr sme už vyrazili do Tatier a odvtedy sme v kontakte, pretože dotyčný človek mi stále asistuje.

Asistencia mi veľa dala a len málo vzala. Teraz som pánom svojho času a môžem sa venovať mnohým záľubám, predovšetkým cestovaniu a boccii. Samozrejme, asistencia je aj o kompromisoch a človek na ňu odkázaný ich musí vedieť robiť, pretože bez dohody by žiadneho asistenta dlho pri sebe neudržal. Avšak stále sa oplatí fungovať s asistenciou. V opačnom prípade by som sa vrátil buď domov, alebo do nejakého domova sociálnych služieb, čo však považujem za krok späť.