„Heslom, ktorým by sme sa chceli riadiť, je, že pri rovnakej diagnóze by mal poberateľ dostávať rovnaké peniaze, spravodlivo podľa stupňa odkázanosti,” vyhlásil minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak 13. júla 2020 na tlačovej besede o chystaných sociálnych reformách.

Ilustračné foto: Pavol Kulkovský

Dôvodom uvádzaných zmien je podľa ministra nespravodlivosť súčasného systému pomoci ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Na ilustráciu uviedol príklad imaginárneho poberateľa peňažného  príspevku: volá sa Jozef, má 50 rokov, pohybuje sa na vozíku a je odkázaný na pomoc iných ľudí.

Rovnaká diagnóza – rovnaké peniaze?

Nedozvedeli sme sa, či má Jozef Sklerózu multiplex, Duchennovu svalovú dystrofiu alebo iné ochorenie. Diagnóza v príklade chýbala, hoci minister povedal, že práve táto informácia má byť kľúčom v rozhodovaní o výške peňažných príspevkov na kompenzáciu zdravotného znevýhodnenia. Fiktívnu osobu pomenujeme, skutočných ľudí chceme redukovať na diagnózy. Ako keby nestačilo, že sa bavíme o nich bez nich.

Je tu aj ďalšia rovina. Jozef môže pokojne byť Jozefína, ktorá má dvadsať, je na vozíku, študuje veterinu, býva v internáte a tiež potrebuje pomoc. Jožkov a Jožiek s rovnakým ochorením, no s rôznymi životnými štýlmi, potrebami, ambíciami a podmienkami môžeme namodelovať celú plejádu. Ak chce štát všetkým poskytnúť adresnú a kvalitnú pomoc, dokáže ju nastaviť len na základe ich zdravotného stavu?

Lýdia Brichtová z platformy SocioFórum, ktorá sa ako zástupkyňa ministerstva práce podieľala v 90. rokoch na zavádzaní osobnej asistencie u nás, tvrdí: „Ide o dávno prekonaný prístup, ktorý neprihliada na sociálne potreby osôb so zdravotným postihnutím. Pred mnohými rokmi sme na Slovensku od medicínskeho modelu upustili a začali sme uplatňovať ľudskoprávny model. Vždy totiž treba prihliadať na potreby a aktivity konkrétneho človeka.“

Čísla a zákopy

Minister na tlačovke priblížil dva rôzne scenáre. V prvom Jozefa opatruje jeho mama – dôchodkyňa. V druhej verzii Jozefovi pomáhajú dvaja osobní asistenti. Už len z týchto strohých charakteristík je zrejmé, že ide o rozdielne životné situácie.

Minister túto rozdielnosť vyčíslil. Jozefovu pomoc stanovil na dvanásť hodín denne. „(…) keď má osobných asistentov, tak ten príspevok je 1 504,80 eur. V prípade, ak Jozefa opatruje jeho mamička, ktorá je už dôchodkyňa, príspevok je 238,37 eur,” priblížil.

Vidieť takéto cifry a zapamätať si pointu, že rozdiel v týchto príspevkoch je na jedného človeka 1 266,43 eur, spravodlivo nasrdený človek chce tresnúť po najbližšom nábytku. V krajine, v ktorej za susedným plotom býva spravidla všetko lepšie a drahšie, môžu takto podané dáta položiť základy pre znepriatelené tábory (Môj asistent varí lepšie ako tvoja opatrovateľka!).

Číslam na tlačovej besede ministerstva chýbali súvislosti a kontext. Verejnosť sa z nich nedozvedela, že:

• spomínaný príspevok na osobnú asistenciu 1504,80 eur neostáva Jozefovi. Ako užívateľ asistencie si z týchto peňazí nenechá nič, všetky ich vyplatí svojim asistentom/tkám. Akým vypočtom sme dospeli k tejto sume? Základom je hodinová odmena za vykonávanie asistencie, teda 4,18 eur brutto. Touto sumou sa vynásobí množstvo hodín, ktoré asistenti odpracovali pre Jozefa za jeden mesiac. 1504,80 eur vychádza na 12 hodín asistencie denne a 30 dní mesačne
• príspevok na opatrovanie tiež patrí človeku, ktorý opatrovanie vykonáva. K jeho výške – 238,37 eur – treba uviesť, že je taká preto, lebo Jozefova mama pravdepodobne poberá dôchodok (starobný/invalidný/výsluhový). Ak opatrovanie vykonáva človek v produktívnom veku, základná výška príspevku je mesačne 476,74 €. Peňažný príspevok na opatrovanie sa môže znižovať alebo zvyšovať, podmienky sú rôzne
• 12 hodín asistencie denne pre Jozefa, ktoré minister uviedol v príklade, nezodpovedá slovenskej realite. Priemerná výška priznaných asistenčných hodín na jedného človeka je 4,5 hodiny denne. Maximálny počet, ktorý možno priznať jednej osobe, je 20 hodín denne
• 12 hodín denne a 30 dní v mesiaci, čo zodpovedá odmene 1504,80 eur, nezvládne pracovať asi žiadny asistent či asistentka. Podľa zákona môže človek vykonať najviac 10 hodín asistencie denne. Aj preto je bežné, že jednej osobe asistuje viac ľudí
• ak asistent/ka pracuje štandardných osem hodín denne a päť dní týždenne, mesačne ide o cca 160 hodín, takže odmena je okolo 700 eur brutto
• väčšina asistentov a asistentiek však odpracuje menej hodín. Tých, ktorí asistujú na tzv. plný úväzok, je u nás okolo 1 300 (údaj zo septembra 2019). Ľudí poberajúcich príspevok na asistenciu je cca 11 100 (k máju 2020). Za asistentov a asistentky, ktorí mesačne vykonajú viac než 140 hodín asistencie, štát hradí dôchodkové poistenie. Nemocenské a poistenie v nezamestnanosti im neplatí. Môžu si tieto poistenia doplatiť? Môžu, no museli by si zvoliť kompletný balík poistení, čím by prišli o dôchodkové poistenie od štátu. Pre úplnosť: štát za všetkých asistujúcich ľudí hradí zdravotné poistenie
• výkon osobnej asistencie sa nepovažuje za pracovný pomer – zmluva o jej výkone nie je pracovná zmluva, uzatvárajú ju užívateľ/ka asistencie a asistent/ka ako fyzické osoby podľa Občianskeho zákonníka
• asistenti a asistentky nemajú nárok na dovolenku, PN-ku, OČR, podporu v nezamestnanosti, materské príspevky či stravné lístky
• príjem z osobnej asistencie štát zdaňuje

O slobode (výberu)

K ne-číselnej povahe jednotlivých foriem pomoci aspoň z rýchlika: cieľom opatrovania je poskytovať každodennú fyzickú pomoc človeku so zdravotným znevýhodnením pri sebaobsluhe, starostlivosti o domácnosť, realizovaní sociálnych a vzdelávacích aktivít. Osobná asistencia slúži na aktivizáciu osoby so zdravotným znevýhodnením, umožňuje jej vzdelávať sa, pracovať, založiť si rodinu, pôsobiť v komunite či inak sa realizovať. Často sa opomína fakt, že asistencia má potenciál odbremeniť rodinu pri poskytovaní starostlivosti a zrovnoprávniť jej členov v oblasti ich povinností. Aj človek so zdravotným znevýhodnením sa môže prostredníctvom svojich asistentov a asistentiek zhostiť niektorých činností v domácnosti.

Ministerstvo uviedlo, že chystanou reformou chce docieliť aj to, aby sa každý dospelý poberateľ príspevkov mohol slobodne rozhodnúť, akú sociálnu službu si za peniaze zabezpečí. Žiada sa dodať, že túto možnosť čiastočne ponúka už aj súčasný systém. Ak napríklad Jozef nechce, aby mu s hygienou pomáhal cudzí človek, môže sa rozhodnúť, že pri týchto úkonoch bude asistovať jeho mama, zatiaľ čo pri iných činostiach by to bol/a osobný asistent či asistentka. Rodinný príslušník môže podľa zákona vykonať svojmu príbuznému najviac 4 hodiny asistencie denne, pričom existuje zoznam činností, pri ktorých smie rodina asistovať. Ak by mama takto asistovala Jozefovi 4 hodiny denne, 30 dní v mesiaci, jej odmena by bola cca 500 eur brutto. Takéto nastavenie rešpektuje nielen citlivosť niektorých úkonov, ale aj fakt, že nájsť asistenta je v niektorých oblastiach komplikované, preto človeku neostáva iné, len prijať asistenciu od rodinného príslušníka.

Neviditeľná práca – žiadne peniaze

Z príkladov na tlačovke sme sa nedozvedeli, čo všetko Jozef musí urobiť, kým prezentovanú sumu odovzdá svojim asistentom či asistentkám.

• v prvom rade ich musí nájsť, čo je pri aktuálnej odmene, slabom sociálnom zabezpečení a veľkej fluktuácii asistujúcich dobrodružstvo s neistým koncom, pretkávané rôznymi bizarnosťami
• školí nových asistujúcich, pretože manipulácia s jeho telom, vozíkom či inými kompenzačnými pomôckami chce grif a cvik
• plánuje asistentské služby a hľadá zastupovanie v prípade výpadku pomoci. Nepozná spontánne rozhodnutia a musí akceptovať nevyhnutnú mieru neistoty, ktorú tento systém prináša
• vyhotovuje asistenčné zmluvy a podľa potreby ich aktualizuje, pripravuje mesačné výkazy vykonanej práce asistentom a asistentkám, vypláca im odmeny, dodáva potvrdenia k daňovým priznaniam, komunikuje s úradom práce, sleduje legislatívne novinky, aby jeho asistenti/tky mali v poriadku byrokratické záležitosti
• rieši sporné situácie a konflikty, pretože asistenčné vzťahy neprebiehajú v laboratórnych podmienkach. Niekto nedokáže prísť načas, iný je cholerický, ďalší diktuje, ako žiť a umývať okná, s tým všetkým sa treba konfrontovať
• plánovanie, administratíva, ľudské zdroje, sociálna psychológia, marketing a krízový manažment v jednom: práca, ktorú zvonku nevidno, bez nej však asistencia nemôže fungovať, a Jozef ju robí  zadarmo

Práva versus peniaze

Právo vybrať si z palety sociálnych služieb takú, ktorá človeku najviac vyhovuje, je zakotvené v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ide o jeden z predpokladov dosiahnutia nezávislého života, ktoré uvádza článok 19 Dohovoru. Katarína Fedorová, riaditeľka sekcie sociálnej politiky ministerstva práce, na spomínanej tlačovej besede uviedla: „Právo na nezávislý spôsob života podľa Dohovoru nie je priamo aplikovateľné subjektívne právo, čo znamená, že vy sa nemôžete domáhať osobnej asistencie na základe Dohovoru. Štát má povinnosť mať takúto službu, ale má právo stanoviť si podmienky a my tie podmienky v súčasnosti veľmi nemáme. Tiež by som chcela povedať ešte jedno dôležité posolstvo z môjho pohľadu – právo na akúkoľvek sociálnu pomoc, vrátane rôznych príspevkov, závisí od ekonomických možností štátu. Čiže to nie je tak ako s právom na život alebo právom na súkromie, ktoré vám štát musí garantovať, aj keby krachoval. Pri práve na sociálne zabezpečenie má štát poskytovať to, na čo má možnosti.”

K téme sa neskôr vyjadrila komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská: „Plne podporujem zachovanie osobnej asistencie v jej pôvodnej filozofii a v spojení s Článkom 4 ods. 4 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uvádzam, že „nemožno obmedzovať alebo porušovať nijaké z ľudských práv a základných slobôd uznaných alebo existujúcich v Slovenskej republike na základe zákona, dohovorov, predpisov alebo zvykov pod zámienkou, že tento dohovor neuznáva takéto práva alebo slobody, alebo ich uznáva v menšom rozsahu.“

Poďme sa rozprávať o Borisovi. S Borisom

Boris Klohna je jedným zo skupiny, ktorú minister na tlačovke označil ako „1 544 eur a viac”. Tvorí ju približne tisíc ľudí, ktorí poberajú od štátu príspevky v uvedenej výške. Znamená to, že Boris má podobne ako ilustračný Jozef priznaných okolo 12 (prípadne viac) hodín asistencie denne. Boris vedie občianske združenie aktivizujúce ľudí so zdravotným znevýhodnením, reprezentuje Slovensko v boccii, organizuje domáce ligové zápasy v tomto športe a každý rok hostí európske tímy na medzinárodnom turnaji v Liptovskom Jáne. Keď súťaží, na kurtoch ho spoznáte podľa elegantného šálu ladiaceho s dresom.

Boris Klohna v súvislosti s chystanými zmenami povedal, že bez asistencie je ohrozené jeho dýchanie, polohovanie, jeho existencia. Ľudia s podobným rozsahom asistenčných hodín, ako má Boris,  sa z prezentovaných informácií nedozvedeli, či im navrhovaný princíp rovnakých peňazí pri rovnakej diagnóze podľa stupňa odkázanosti neukrojí z pomoci, ktorú nevyhnutne potrebujú. „Osobná asistencia je efektívny, dlhodobo dobre fungujúci nástroj, ktorý nielen mne zabezpečuje nezávislý život. A aj keď nezávislý život nie je podľa ministra Krajniaka základným ľudským právom a nedá sa vynucovať, pre nás, ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, je to absolútna priorita. Dovolím si tvrdiť, že nezávislý život je pre nás taký podstatný, že ak nie ten, tak radšej žiadny.“

Milan Krajniak na tlačovke oznámil, že ministerstvo chce otvoriť verejnú diskusiu o zmenách sociálneho systému. Zúčastniť sa jej majú autori a autorky reformy, zástupcovia a zástupkyne skupín poberajúcich rôzne druhy príspevkov a zariadenia sociálnych služieb. Komisárka Zuzana Stavrovská privítala zámer diskutovať: „Poukazujeme na to, že podľa Článku 4 ods. 3 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím sa Slovenská republika zaviazala pri vytváraní a uplatňovaní zákonodarstva a politiky zameraných na vykonávanie tohto dohovoru a pri rozhodovaní o otázkach týkajúcich sa osôb so zdravotným postihnutím dôkladne konzultovať s osobami so zdravotným postihnutím a aktívne spolupracovať prostredníctvom ich reprezentatívnych organizácií.”

Je dôležité, aby sa takáto diskusia začala čo najskôr a aby sa nesústredila len na strohé čísla a ich porovnávanie. Vymyslených Jozefov by v nej mohli nahradiť skutoční ľudia, ktorí prijímajú a poskytujú jednotlivé druhy sociálnej pomoci. Je dôležité, aby ich bolo počuť a aby sa všetci účastníci a účastníčky diskusie vzájomne počúvali.

Zdroje:

• tlačová beseda ministra práce, sociálnych vecí a rodiny M. Krajniaka: https://bit.ly/3hMtSMA
• tlačová správa komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím Z. Stavrovskej: https://bit.ly/30VNtmK
• tlačová správa Organizácie muskulárnych dystrofikov v SR: https://bit.ly/30au2r1