Osobná asistencia umožňuje ľudom so zdravotným znevýhodnením mať vplyv na svoj život bez toho, aby za nich rozhodovali iní. Ako však vnímajú túto formu pomoci samotní osobní asistenti a asistentky? Čo im táto práca prináša a naopak, čo by radi zmenili? Spýtali sme Pavla Kulkovského, ktorý pochádza z oravskej obce Žaškov a prácu osobného asistenta má rád aj napriek nedokonalostiam v právnej úprave. Okrem asistencie sa profesionálne venuje fotografovaniu.

Pavol sa osobnej asistencii venuje osem rokov. (Z archívu OMD v SR)

Ako dlho pracuješ ako osobný asistent? Poznal si osobnú asistenciu ako formu pomoci predtým, než si ju začal vykonávať?

Aktívne sa venujem osobnej asistencii odkedy som sa presťahoval do Bratislavy. Bude to už 8 rokov. S ľuďmi s telesným postihnutím som sa však stretával už od strednej školy. Vtedy som prirodzene spoznával ich potreby, čo som neskôr mohol zužitkovať pri práci osobného asistenta. O osobnej asistencii som predtým nevedel, dozvedel som sa o nej od priateľov, ktorí pomoc asistenta využívali.

Čo je tvojou pracovnou náplňou? V ktoré dni asistuješ a v akom časovom rozpätí?

Asistencii sa venujem pravidelne v utorky, štvrtky a piatky, a to väčšinou v čase od 9 do 19 hodiny. Samozrejme, dni aj čas sa občas menia podľa potrieb užívateľa a jeho programu. Všetko je o dohode, a to mi na tejto práci vyhovuje. Pracujem s klientmi s rôznymi druhmi postihnutia. Pri niektorých pracujem priamo s telom, iných „len sprevádzam“. Je to pestré a aj to mám na tejto práci rád.

Je to práca zodpovedná, a tak k nej treba pristupovať. Nemôžem si dovoliť nedostaviť sa ráno do práce a nechať užívateľa ležať v posteli.

Máte zavedený systém organizácie prác počas dňa?

Žiadny špeciálny systém nemáme zavedený. Každý deň je v niečom iný, zároveň však obnáša aj zaužívané denné rutiny ako vstávanie, príprava jedla, hygiena a podobne.

Mávate s užívateľom aj nezhody? Ako ich riešite?

Snažím sa viesť nekonfliktný život ako v súkromí, tak aj v práci. Zastávam názor, že pokiaľ dvaja ľudia spolu rozumne komunikujú, väčšine konfliktov sa dá predísť. Všetko je o komunikácii a tiež o vzájomnej tolerancii. Preto, ak sa vyskytnú medzi mnou a užívateľom nezhody, snažíme sa ich rozumne vydiskutovať a situáciu vysvetliť.

Ak by som chcel uživiť rodinu, musel by som si nájsť niečo iné. Zatiaľ som sám, a keďže pracujem u viacerých klientov, uživím sa.

Je práca asistenta ťažká?

Neviem, či by som tvrdil, že je vyslovene ťažká. Je to individuálne a náročnosť sa odvíja aj od potrieb konkrétneho užívateľa. Je to však práca zodpovedná, a tak k nej treba pristupovať. Nemôžem si dovoliť nedostaviť sa ráno do práce a nechať užívateľa ležať v posteli.

Prináša práca osobného asistenta výhody? Naučila ťa niečo táto práca?

Mne do života asistencia priniesla mnoho pozitív. V prvom rade úžasnú komunitu ľudí, ktorí robia moje dni krajšími. Táto práca mi tiež priniesla do života pocit, že robím niečo, čo má zmysel. To je pre mňa veľmi dôležité. Práca osobného asistenta ma naučila väčšej zodpovednosti, dochvíľnosti a stále sa učím lepšie počúvať. Tu mám ešte medzery. Veď človek sa má každý deň čo učiť.

Ako asistent sa Pavol (v strede) zúčastnil tvorivého tábora na Duchonke. (Z archívu OMD v SR)

Zažil si počas asistovania niečo, na čo nikdy nezabudneš? Spomínaš si na nejakú humornú príhodu?

Za tie roky, čo sa aktívne asistencii venujem, vzniklo nespočetné množstvo nezabudnuteľných príhod a momentov. Často sa vďaka asistencii aj ja dostanem na miesta, kde by som sa možno inak neocitol. Mám šťastie na klientov, ktorí sú fanúšikmi hudby, vďaka čomu som mal možnosť asistovať aj na výletoch za hudbou. Nezabudnuteľný je napríklad koncert Coldplay v Prahe. A zasmejeme sa schuti vždy, keď si užívateľ presadne z elektrického vozíka na mechanický, pritom ja mám stále pocit, že sa pohybuje sám a idem si popri ňom, akoby sa nechumelilo.

Aký je tvoj názor na to, ako štát odmeňuje asistentov a asistentky?

Z mojich slov je asi jasné, že túto prácu milujem. Ale ak by som chcel uživiť rodinu, musel by som si nájsť niečo iné. Zatiaľ som sám a keďže pracujem u viacerých klientov, uživím sa. Je to však často časovo aj fyzicky náročné presúvať sa od klienta ku klientovi. Čo sa týka samotnej odmeny, odkedy sa hodinová mzda zvýšila, dýcha, aj pracuje sa nám asistentom lepšie. Som však názoru, že pri tejto práci sú peniaze až na druhom mieste.

Ak by asistent mal postavenie zamestnanca, myslím, že potom by bol o prácu osobného asistenta väčší záujem. Je mi ľúto, že aktuálne to tak nie je. Pretože je to práca, ktorá má zmysel a je potrebná.

Keby si mal právomoc ako minister práce, čo by si zmenil v osobnej asistencii?

Každý asistent by mal postavenie zamestnanca. A teda mal by nárok na dovolenku, na nemocenské dávky aj sociálne poistenie. Myslím si, že potom by bol o prácu osobného asistenta väčší záujem. Je mi ľúto, že aktuálne to tak nie je. Pretože je to práca, ktorá má zmysel a je potrebná.

Chceš pokračovať v tejto práci?

Určite áno. Kým budem na Slovensku, túto prácu sa budem snažiť udržať si. Hlavne z dôvodu, že ľudia, s ktorými pracujem, pre mňa už dávno nie sú obyčajnými klientmi. Sú mojimi priateľmi. Mojou rodinou.

Práca osobného asistenta ma naučila väčšej zodpovednosti, dochvíľnosti a stále sa učím lepšie počúvať.

Ako podľa teba vníma spoločnosť ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím a prácu osobného asistenta?

Myslím si, že na Slovensku je stále veľa ľudí, ktorí nevedia, že takáto forma pomoci a práce v jednom existuje a žijú v mylnej predstave o ľuďoch na vozíku. Je preto dôležité hovoriť o tejto práci a ukázať ľuďom, že aj človek s postihnutím dokáže žiť plnohodnotný a krásny život. A to aj vďaka osobnej asistencii. Z toho dôvodu sa každý rok aktívne zúčastňujem verejnej zbierky Belasý motýľ, ktorá má za cieľ informovať verejnosť o ochorení svalová dystrofia. Šírime osvetu, informujeme verejnosť, zbierame financie na pomôcky... je to dôležité.

Verejná zbierka Belasý motýľ. (Z archívu OMD v SR)

Ako relaxuješ? Aké máš záľuby a čo robíš vo voľnom čase?

Relaxujem v spoločnosti priateľov. Keď potrebujem čas sám pre seba, zapálim si sviečku, pustím si hudbu alebo si pozriem dobrý film. Dva najväčšie koníčky – cestovanie a fotografovanie – môžem aj vďaka flexibilnej práci, akou je osobná asistencia, naplno realizovať.

Natália Turčinová
Zdroj: Ozvena 1/2020

Zverejňujeme so súhlasom autorky článku a šéfredaktorky časopisu Ozvena.