Už ako malé deti so zdravotným znevýhodnením sa učíme vedieť požiadať o pomoc. Nevediacky, sú to naše prvé skúsenosti s istou formou osobnej asistencie. O pomoc požiadame pri bežných činnostiach našich súrodencov, spolužiakov, kamarátov... Sú našimi rukami a nohami, aby sme sa mohli hrať na schovávačku, postaviť hrad z piesku, či upliesť náramok priateľstva. Mať niekoho takého na blízku je na nezaplatenie. Platí to aj naopak. Keď sa stane osobným asistentom alebo asistentkou človek, ktorý vyrastal s osobou so zdravotným znevýhodnením, má pridanú hodnotu v podobe skúseností a veľkej dávky empatie. Rovnako, ako Eva Turčinová z Oravy.

Asistencia počas výletu na Stezku korunami stromů, Lipno. Autor: Pavol Kulkovský

Prečo si sa rozhodla vykonávať osobnú asistenciu?

S osobnou asistenciou som bola v kontakte už od detstva. Moja sestra sa narodila so spinálnou muskulárnou atrofiou. Je na vozíku a vždy bolo pre mňa prirodzené pomáhať jej. Už od mala zo mňa vychovávala osobnú asistentku, občas, vzhľadom k jej komandovaniu a rozdávaniu rozkazov, som skôr mala pocit, že osobného otroka (smiech). Vďaka sestre som teda získala určité skúsenosti, takže vykonávanie osobnej asistencie bolo a stále pre mňa je, úplne prirodzené. Momentálne aktívne pracujem ako osobná asistentka u dvoch užívateliek, predtým som asistovala aj mužovi.

Vidíš rozdiel v asistencii, ktorú vykonávaš pre ženu a pre muža?

Väčšina mojich klientok sú ženy. Dlhé roky som však asistovala sestrinmu priateľovi, ale neviem to porovnať. Bol mi blízky, nebrala som ho ako cudzieho. Ale myslím si, že by som nemala problém asistovať ani iným mužom. Všetko, aj hygienu, vnímam normálne a nemám s tým problém.

Sestre si pomáhala už v detstve, bola to súčasť vašich bežných dní a pomáhaš jej aj teraz. Aké to je asistovať svojej dospelej sestre a niekomu „cudziemu“?

Rozdiel tam určite je. Napríklad to, že so sestrou sa dobre poznáme, viem, čo si môžem dovoliť. Dovolím si viac ofrflať veci, ktoré sa mi nechce urobiť (smiech), zatiaľ čo pri niekom inom by som si to určite nedovolila a s úsmevom na perách to urobím. Taktiež lepšie poznám jej domácnosť a viem, kde čo má a nemusím to hľadať, proste sa u nej cítim ako doma.

„Mnoho vecí by mohlo byť inak. Napríklad to, že osobný asistent by mal postavenie zamestnanca. Verím, že v budúcnosti sa k takejto zmene dopracujeme.“

Sú činnosti, ktoré robíš v rámci asistencie rada a naopak, sú aj také, ktoré by si vynechala?

Mojou najmenej obľúbenou činnosťou je určite skladanie prádla. To mi nikdy nešlo. Dôkazom toho je moja skriňa u mňa doma (smiech). Ale veľmi rada s užívateľom, či užívateľkou varím, nakupujem, cestujem a tiež sa rada starám o domácich miláčikov, ak sú súčasťou domácnosti.

S užívateľmi Martinom, sestrou Natáliou a mamou Evou na koncerte Coldplay vo Viedni. Autor: Eva Turčinová

Si už zbehlá osobná asistentka. Takto pracuješ už roky. Aké výhody a nevýhody vidíš v systéme osobnej asistencie na Slovensku?

Výhodou je určite flexibilný́ pracovný čas. Viem si ho zmanažovať tak, aby som osobnú asistenciu vedela robiť aj popri mojom zamestnaní. S užívateľkami si v predstihu dohodneme dni a čas tak, aby to vyhovovalo nám obom. Taktiež som vďaka osobnej asistencii mala možnosť spoznať množstvo skvelých a šikovných ľudí, za čo som fakt vďačná. Nevýhodu vidím v tom, že osobná asistencia má medzery v legislatíve. Napríklad by bolo super, keby mali osobní asistenti a asistentky postavenie zamestnanca. Tzn., že by sme mali nárok na komplexné sociálne poistenie, čiže by sme si mohli dovoliť byť práceneschopní, či ísť na dovolenku. Ale to majú v rukách „tí hore“. Verím, že v budúcnosti sa k takejto zmene dopracujeme.

„Vďaka vykonávaniu osobnej asistencie som sa utvrdila v tom, že chcem pomáhať ľuďom najlepšie, ako viem.“

Zažila si počas asistovania niečo, na čo nikdy nezabudneš?

Zážitkov je naozaj veľa, je ťažké vybrať jeden. Ale momentálne mi napadá len ten jeden (smiech). Raz sme sa vybrali na menší výlet do Čiech, dvaja asistenti a dvaja užívatelia. Náš hotel bol uprostred ničoho, a tak sme sa rozhodli, že sa prejdeme do najbližšej dediny. Do potravín, kúpiť si niečo k večernému vyjedaniu na izbe. Počasie bolo krásne, ale cesta dlhá. Po dvoch hodinách cesty sme prišli do cieľa a zistili sme, že žiadny obchod, ani reštaurácia už nie sú otvorené. Uvedomili sme si, že nás čaká ďalšia dvojhodinová cesta naspäť. Boleli nás nohy, aj vozíky sa vybíjali, tak sme sa rozhodli stopovať. Robili sme to prvýkrát v živote, a tak to aj dopadlo. Nikto nám nezastavil a dodnes sa smejeme na tom, ako sme museli komicky vyzerať.

Keby si mohla doplniť vetu, ako by znela: „Vďaka vykonávaniu osobnej asistencie som...“

...sa utvrdila v tom, že chcem pomáhať ľuďom najlepšie, ako viem.

Ako podľa teba vníma spoločnosť prácu osobných asistentov a asistentiek?

Udivuje ma, že v 21. storočí ešte veľa ľudí nepozná túto formu pomoci. Ľudia sa zvedavo pýtajú, majú množstvo otázok. Následne prichádza prehnaný obdiv a uznanie, čo mi príde zbytočné, pretože chuť pomáhať druhým by mala byť úplne samozrejmá u každého. 

„S osobnou asistenciou som bola v kontakte od detstva, keďže moja sestra má zdravotné postihnutie.“

Popri vykonávaní osobnej asistencie máš ešte nejakú inú prácu?

Pracujem ako pedagogická asistentka na 1. stupni v jednej základnej škole v Bratislave. Ide o bežnú školu, v ktorej sú špeciálne triedy pre deti s autizmom. Tieto deti potrebujú na hodinách individuálny prístup, tzn. že im pomáham s prípravou pomôcok na vyučovanie, s prácou na hodinách, atď. Veľmi ma táto práca baví, pretože deti s autizmom sú výnimočné a často spoločnosťou nepochopené a ja sa vďaka nim učím vidieť veci z iného pohľadu.

Ľudia ťa poznajú ako milé usmievavé dievča. Čo viac by si nám o sebe mohla prezradiť?

Že som dosť náladový́ človek a rýchlo sa viem z milej usmievavej dievčiny premeniť na zlobra (smiech). Ale inak som priateľský typ človeka, ktorý rád pomáha a nemá rád nespravodlivosť.

Čo rada robievaš vo voľnom čase?

Svoj voľný čas si vážim, a preto sa ho snažím využiť čo najlepšie. Nakoľko pochádzam z Oravy, ale bývam v Bratislave s priateľom Borisom, veľmi rada cestujem za rodinou. Nepohrdnem pekným spoločným výletom, turistikou, ale tiež rada leňoším pred televízorom s dobrým jedlom. Hudba, dobrý seriál a pokojne aj chvíľa samoty, to mám rovnako rada.

Vianočný bazár chalaňov. Autor: Z rodinného archívu

Blížia sa Vianoce. Tešíš sa na ne? Kde ich budeš tráviť a ako sa na ne pripravuješ?

Vianoce sú pre mňa najkrajším obdobím v roku. Milujem tú atmosféru. Rada pečiem, vyrábam ozdoby, počúvam vianočnú hudbu. Dokonca nosím vianočné doplnky – svetre, ponožky, náušnice. Najradšej by som si vyzdobila celý byt svetielkami. A najviac sa teším z toho, že sa stretneme celá rodina. Počas roka sa nám to podarí len málokedy.

Máš priestor na oddych počas sviatkov, keďže si prakticky stále v práci? Asistuješ sestre...

Vôbec to tak nevnímam. Ako hovorím, teším sa, že sme najbližšia rodina pokope a pomôcť sestre je pre nás všetkých úplne samozrejmé a prirodzené.

Evka, prajeme ti teda také Vianoce, aké si ich želáš. Zdravie celej tvojej rodine a mnoho úspechov a chuti do ďalších dní aj v novom roku.

Ďakujem a rovnako prajem všetkým tie najkrajšie sviatky. Plné smiechu, jedla, pokoja. Tiež prajem do nového roka veľa dôvodov na úsmev a hromadu zdravia. To je teraz asi najdôležitejšie. A nezabúdajme byť k sebe dobrí.

Lucia Mrkvicová, Natália Turčinová
Zdroj: Ozvena 4/2020
Zverejňujeme so súhlasom autoriek a šéfredaktorky časopisu Ozvena.