Keď som sa prvýkrát stretla so slečnou, ktorej som neskôr začala robiť osobnú asistentku, podala som jej ruku. Iba sa na mňa zvláštne usmiala a vďaka tomu som v jednej sekunde pochopila dve veci.

Foto: Alena Hradňanská

1. Ona mi ruku nepodá, lebo to jednoducho fyzicky nedokáže.

2. Faux pas s pozdravom nezažila prvý a určite ani posledný raz.

Bolo to úvodné stretnutie, ktoré je vo svojej podstate pracovným pohovorom. O asistencii som vtedy vedela len to, čo som si vygooglila. Mala som povrchnú predstavu, že budem niekomu pomáhať. Z niekoho bola zrazu sympatická A. na vozíku v kuchyni s rozvoniavajúcim koláčom. Bavili sme sa o práci, filmoch a hyperaktívnom psovi, ktorý sa nám tmolil pod nohami. Vysvetlili sme si, čo od seba očakávame a ako sa k tomu vieme dostať. Na záver sme sa zhodli, že by sme to spolu mohli skúsiť a podali si ruky. Tentoraz symbolicky.

Cestou na prvú - ostrú - osobnú asistenciu som si opakovala, že lapsus, ako bol ten nevydarený pozdrav, si už nemôžem dovoliť. V ten deň ma bolelo ucho. Okrem toho pršalo a natieklo mi do topánok. Začiatok ako lusk.

Moja premiérová asistenčná úloha bola jednoduchá. Mala som A. pomôcť napiť sa. Našla som pohár a plný vody ho postavila pred ňu na stôl. Na to sa A. usmiala štýlom, ktorý som už poznala. Sama pohár predsa nezdvihne, zaplo mi. Neskoro a zasa.

Pekne ti to ide, hovorila som si a hanbila sa ako ten pes, čo pobehoval okolo. Nikdy predtým som si tak jasne neuvedomila, ako mechanicky vykonávam väčšinu činností a ako úplne inde viem byť myšlienkami. Predsavzatia boli jasné, ale podobné situácie som vyrábala ďalej

Keď som nevedela nájsť príbor, lebo som hľadala tam, kde ho mám doma.

Keď som sa naučila zabrzdiť vozík a potom ho vždy zabudla odbrzdiť.

Keď som A. automaticky nasypala do kaše obľúbené pochutiny. Moje.

Tak som si povedala, že to treba uťať a niečo vymyslieť. Najprv som sa skúsila sústrediť na vykonávanie jednej činnosti. Iba jednej. Pre mňa, čo bežne robím dve veci naraz, tretiu si predstavujem a o štvrtej píšem, to bola veľká zmena v matrixe. Výrazne mi pri tom pomáhalo, keď som počúvala inštrukcie. Naozaj počúvala, so všetkým, čo treba. Potom som sa jemne preprogramovala a začala veci robiť nie podľa seba, ale tak, ako vyžadovala A. Známe neznámym spôsobom, staré po novom. Bolo to napínavé.

V ten prvý deň dokonca tiekli slzy. Mne. A. ma poprosila, aby sme spolu upratali špajzu. Boli tam všetky veci sveta a ešte nejaké navyše. Pekne som ich triedila a upratovala podľa dômyselného systému, ktorý si A. vopred pripravila. V tom najlepšom som kýchla. Nasledoval kýchací festival s kašľaním a slzením ako hlavnými účinkujúcimi. Stála som na stoličke, v jednej ruke vysávač, v druhej slivkový lekvár, za ktorým vyskakoval pes, všetko ma svrbelo (nezabúdajme na boľavé ucho) a pre zahmlené oči som nič nevidela. Byť tam sama, nechám všetko tak a utečiem. Lenže A. bola so mnou a keď sa spýtala, či prídem aj nabudúce, pobavilo ma to. A. sa pridala a po chvíli sme sa už nedokázali prestať smiať, takže na kýchanie už neostali kapacity. Špajzu sme nakoniec zrevitalizovali, bez ujmy a reprezentatívne.

Vtedy som pochopila, že osobná asistencia je proces a spoločná práca, takže ak aj nedokážem s niečím pohnúť, nebudem na to sama. S týmto vedomím chodím za A. dodnes.